Klasifikácia sušičiek

Moderné sušičky začali využívať prerušovanú prevádzku sušičiek s pevným lôžkom. V polovici-19 storočia znamenalo používanie tunelových sušiarní vývoj sušičiek z prerušovanej prevádzky na nepretržitú prevádzku. Sušička s rotačným valcom môže lepšie realizovať miešanie zrnitých materiálov a môže sa zlepšiť kapacita sušenia a pevnosť. Niektoré priemyselné odvetvia vyvinuli sušičky na nepretržitú prevádzku, ktoré spĺňajú požiadavky priemyslu, ako sú bubnové sušičky v textilnom a papierenskom priemysle.
Začiatkom 20. storočia sa v mliekarenskej výrobe začali používať rozprašovacie sušičky, ktoré poskytovali výkonný nástroj na veľkokapacitné sušenie tekutých materiálov. Od 40-tych rokov 20. storočia sa s rozvojom fluidizačnej technológie jeden po druhom objavovali vysokopevnostné a vysoko produktívne varné lôžka a plynové sušiarne. Kryosublimačné, radiačné a dielektrické sušiče poskytujú nové prostriedky na splnenie špeciálnych požiadaviek. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia boli vyvinuté diaľkové infračervené a mikrovlnné sušičky.
Existuje mnoho typov mechanických zariadení používaných na operácie sušenia, ktoré možno rozdeliť na atmosférický tlak a vákuový tlak podľa prevádzkového tlaku (vákuová sušička je známa aj ako vákuová sušička). Podľa spôsobu prevádzky možno rozdeliť na prerušované a kontinuálne. Podľa sušiaceho média možno rozdeliť na vzduch, spaliny alebo iné sušiace médium. Podľa pohybu (pohyb materiálu a prúd sušiaceho média) možno rozdeliť na paralelný prúd, protiprúd a krížový prúd.
Podľa prevádzkového tlaku je sušička rozdelená do dvoch kategórií: atmosférická sušička a vákuová sušička. Prevádzka vo vákuu môže znížiť tlak mokrej pary v priestore a urýchliť proces sušenia a môže znížiť bod varu za mokra a teplotu sušenia materiálu. Para nie je ľahké uniknúť. Vákuové sušičky sú vhodné na sušenie materiálov citlivých na teplo, ľahko oxidovateľných, výbušných a toxických materiálov, ako aj na regeneráciu mokrej pary.